Pred časom začal Marvel s mangaverziami známych, už dlhší čas dych strácajúcich sérií (X-Men, Spiderman, Fantastic Four...) v snahe osloviť mladších čitateľov očarených japonským fenoménom zvaným manga a svojím počinom rozhodne vzbudili záujem. Možno práve to prinútilo ďalšieho giganta, DC, konkrétne jeho odnož Vertigo, snažiť sa nasadnúť do rozbehnutého manga vlaku.

A práve ich voľba a nič iné ma primälo napísať recenziu na kombináciu, ktorá je podľa mňa mierne psíčkovsko-mačičkovská. Áno, ako správne tušíte, na rad sa dostala aj moja osobná modla, Sandman a najkrajšia spomedzi Večných - Smrť. Akonáhle som začul zmienku o tom, že sa niečo podobné pripravuje, hlavou mi blysla myšlienočka: „Tak to bude pekný guľáš! Sandman a manga? Vylúčené!“. Ale nakoniec som neodolal a v momente, kedy sa mi tento komix dostal do rúk, som si ho prečítal.
A výsledok?
Ľahká manga pre všetkých konzumentov do dvadsať.
No s citom pre pôvodnú predlohu (Sandman IV-Season of Mists). Sám veľký Neil Gaiman totiž pôsobil ako konzultant pre, medzi nami, celkom fešnú autorku scenára a kresby Jill Thompson. Čo sa aj odrazilo na ak nie úplne doslovnom, tak aspoň významovo zhodnom prerozprávaní kľúčových scén. Zabudnutý nezostal ani charakteristický lettering pre každú významnejšiu postavu, presne tak, ako sme boli zvyknutí pri poctivo vykonanej práci Todda Kleina.
Nemýľte sa však, Death: At Death’s Door vôbec neodsudzujem. Práve naopak, považujem ju za pokračovanie, ktorému nechýba určitý nadhľad a snaha o sebaironizáciu pri zachovaní ducha originálu. Veď už len zápletka je sviežo vtipná:
Čo sa prihodilo Smrti, staršej sestre Sna po tom, čo mu Lucifer dal danajský dar v podbe kľúča od Pekla?
Prečo sa stavila v joggingovej súprave pre Charlesa Rowlanda